História

mesta

Najstaršie osídlenia na tomto území pochádzajú z 5. tisícročia pred Kristom. Tieto údaje potvrdzujú archeologické nálezy z vrcholu kopca s nadmorskou výškou 634 m, dnes z hradného kopca. Druhá etapa osídlenia začala v druhej polovici 3. tisícročia pred Kr. na neďalekých svahoch masívu Dreveník, kde bohato prekvital život ľudí púchovskej a bukovohorskej kultúry. V 2. storočí po Kr. však toto osídľovanie ustalo. Ľudia sa presídlili na Dreveník, kde v 11. stor. po Kr. vzniklo rozsiahle opevnené hradisko. V období formovania Uhorského štátu sa ľud opäť usadil na hradnom brale. Na prelome 11. a 12. storočia sa hradný kopec začal osídľovať natrvalo. Práve do tohto obdobia siahajú počiatky budovania stavebného komplexu Spišského hradu.

V súvislosti s hradom, ako centrom celého Spiša, začali vznikať v jeho okolí malé osady, ktoré boli od neho závislé. Obyvateľmi týchto osád bolo hlavne služobníctvo hradného pána. Postupom času sa niektoré osady spojili do väčších dedín alebo miest. Takýmto spôsobom, spojením troch osád vzniklo aj Spišské Podhradie na sútoku Jablonovského potoka a potoka Teledin (neskôr premenovaného na Uhľový potok).

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1249. Ide o listinu uhorského kráľa Bela IV. spišskému prepoštovi sídliacemu na Spišskej Kapitule. V listine sa spomína "Villa Saxorum sub Castro" čo znamená "osada Sasov pod hradom". V polovici 13. storočia sa už vyvinulo v samostatné od hradu nezávislé mesto.

Mestečko je známe vďaka nemeckým prisťahovalcom a neskôr sa začlenilo do Spoločenstva spišských Sasov. Sasi podnietili v meste vznik cechov. Najstarší cech, ktorý je tu známy od roku 1385 je cech plátenníkov. V roku 1677 boli známe oficiálne artikuly 16 cechov. Patril medzi nich napríklad cech kováčsky, pivovarnícky, stolársky, čižmársky, či krajčírsky. Veľmi významný bol aj cech spišsko-podhradských mäsiarov potvrdený už v roku 1595 kráľom Žigmundom III. Keďže bolo mestečko remeselné a poľnohospodárske, malo schválený týždenný trh a to každý štvrtok.

V roku 1412 sa Spišské Podhradie zásluhou kráľa Žigmunda Luxemburského dostalo na 360 rokov do poľského zálohu. Spolu s ním bolo v zálohu aj ďalších 15 spišských miest. Záloh skončil v roku 1772, kedy bolo 16 spišských miest vykúpených od poľského panovníka panovníčkou Máriou Teréziou. Po návrate z poľského zálohu sa Spišské Podhradie stalo do roku 1876 súčasťou Provincie 16. spišských miest.

Medzi obyvateľmi mesta mali významnú úlohu aj evanjelici, ktorý tu tvorili početnú komunitu s farnosťou a školou. V roku 1614 sa v meste konala pre evanjelickú cirkev veľmi dôležitá Spišsko-podhradská synoda, ktorá rozhodla o rozčlenení a hierarchii vo vtedajšej evanjelickej cirkvi na východe Slovenska.

Ďalšiu významnú komunitu tvorili Židia, ktorý v meste založili židovskú matriku, školu a v roku 1875 postavili synagógu. Boli významnou súčasťou histórie tohto mesta, pretože v ňom posilňovali obchod a podnikali.

Najpočetnejšou skupinou obyvateľov boli katolíci, aj vďaka Spišskej Kapitule, ktorá boli cirkevným centrom Spiša a jedným z najvýznamnejších religióznych centier v Európe. Bola centrom vzdelanosti, školstva a tradícií cirkevného spevu. Od roku 1198 bola Kapitula prepošstvom  a od roku 1776 biskupstvom, ktorým je dodnes. Sídli v nej aj kňazský seminár.
Od roku 1993 je mesto Spišské Podhradie spolu so Spišským hradom, Spišskou Kapitulou a Kostolom sv. Ducha v Žehre zapísané do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.